RANNÁ ZORA

Tu je vo všetkej jednoduchosti začiatok osobného rozprávania Alexandriny.

„Volám sa Alexandrina da Costa. Narodila som sa vo farnosti Balasar, v provincii Oporto (v Portugalsku) 30. marca 1904. Bola streda veľkého týždňa. Pokrstená som bola 2. apríla, na Bielu sobotu."

Aby mohla aspoň trochu navštevovať školu (absolvovala iba prvý ročník základnej školy), dali ju v januári roku 1911 spolu s jej staršou sestrou Diolindou na privát do rodiny istých známych v Póvoa do Varzim.

Ako sedemročná bola na prvom svätom prijímaní.

„Zdalo sa mi, že som sa nerozlučne zjednotila s Ježišom. On k sebe pripútal moje srdce. Radosť, ktorú som zakúsila, nedokážem vyjadriť."

Aký pekný sen!

Raz mala sen.

Zdalo sa jej, že stojí pod obrovským schodišťom, ktoré sa dotýkalo neba a malo také úzke schody, že ledva dokázala na ne stúpiť špičkou nohy. Mala vystupovať nahor. Ale ako to urobiť? Nebolo sa tam o čo oprieť. Po stranách schodišťa ju niekto v tichosti povzbudzoval.

Na vrchole videla trón, na ktorom sedel Pán; po jeho boku bola Božia Matka. Nebo bolo preplnené svätými. Rozplývala sa radosťou pri pozorovaní tohto divadla. Ale musela opäť zostúpiť na zem.

Bolesť v chrbtici

Dom Costovcov sa nachádza na kraji dediny, na temene pahorku zvaného Kalvária. Je to roľnícky domček s jediným podlažím, čiastočne podpivničený; jeho pivničný priestor slúži ako pivnica, dreváreň a maštaľ. Okolo domu sa rozprestiera malý kúsok pôdy s vinicou, malou záhradkou a niekoľkými hriadkami. Obklopuje ho ďalší múr.

Z troch izbičiek obrátených na sever je výhľad na časť dedinky usadenej na svahu iného pahorku a vidno aj vrchol veže farskej zvonice.

Diolinda v tom čase pracovala ako krajčírka, pričom jej pomáhala nejaká školáčka.

Alexandrina (mala 14 rokov) počas rekonvalescencie z črevnej horúčky trávila čas v ich spoločnosti.

„Práve som," rozpráva, „s mojou sestrou a jedným dievčaťom, starším od nás, šila, keď sme zbadali tri indivíduá, ktoré smerovali k nášmu domu. Diolinda mi v určitej predtuche prikázala zamknúť dvere izby. Niekoľko okamihov nato sme počuli kroky hore schodmi a potom niekoľko úderov na dvere."

„Kto je?" spýtala sa moja sestra. „Jeden z nich, ktorý býval mojím zamestnávateľom, prikázal ihneď otvoriť."

„Nieje tu pre vás práca, preto neotvoríme!" odvetila Diolinda.

„Po niekoľkých okamihoch ticha sme počuli, že jeden z nich liezol hore schodíkmi, ktoré z pivnice viedli do miestnosti cez padacie dvere. Vyľakané sme na padacie dvere privliekli šijací stroj."

„Ten, keď zistil, že príklop je zatvorený, začal doň udierať palicou, kým nerozlámal dosky, a tak vytvoril otvor, cez ktorý sa prepchal do miestnosti. Keď to Diolinda uvidela, otvorila dvere a podarilo sa jej ujsť, hoci tí ďalší dvaja trhani, ktorí tam striehli, sa ju snažili zachytiť za šaty. To ďalšie dievča nasledovalo moju sestru, ale chytili ju. Keď som to videla, cítila som sa stratená. Obzrela som sa okolo seba, v zúfalstve som sa chytila otvoreného okna a vrhla som sa do prázdna; ťažko som dopadla do záhrady z výšky štyroch metrov. Chcela som sa ihneď zdvihnúť, ale nešlo to; cítila som v chrbtici prudkú bodavú bolesť. Len čo som sa dokázala zodvihnúť, v nervozite som zo zeme vytrhla viničný kôl a utekala som brániť sestru, ktorú dobiehali dvaja starší, a naša priateľka zatiaľ zápasila v chodbe s tretím. Nemyslela som na nič iné, len na to, aby som ich ubránila."

„Preč odtiaľto! Bolo to ako blesk z neba. Mladík z chodby sa naľakal a dievča pustil. Vtedy som zbadala, že som pri páde stratila svoj zlatý prsteň!"

„Vy psi,... kvôli vám som stratila prsteň..."

„Jeden z nich si stiahol z prsta prsteň..."

„Zober si tento, ale nehnevaj sa na mňa..."

„Nechcem ho, choď preč, preč! ... preč!..."

„Odišli a my, rozrušené a vyčerpané, sme sa vrátili k práci. „O tom, čo sa stalo, sme - moja sestra ani ja - nikdy nehovorili, aby sme sa vyhli akejkoľvek tragédii, ale mamu poinformovala naša priateľka."

„Krátko nato ma zachvátili silné bolesti a bola som prinútená zostať v posteli dlhú dobu, ktorú vystriedali len veľmi krátke prestávky akého-takého zdravia."

OBDOBIE ZAKVITNUTÝCH KONÁROV

„Zvieraná bolesťou som mala chvíle malomyseľnosti, ale ani raz som si nezúfala," napísala Sandrina. Zostala jej silná nostalgia za kvetmi a za kostolom. Keď bola na fare hodina spevu, obe sestry zosmutneli. Diolinda musela opustiť Alexandrinu a Alexandrina ju nemohla sprevádzať.

Spočiatku sa Alexandrina snažila rozptýliť. Pozývala priateľky hrať s ňou karty.

Modlila sa k Bohu, aby jej dal zdravie. Sľúbila, že daruje všetko svoje zlato, že sa celý život bude obliekať do smútočných šiat, že si dá ostrihať nádherné vlasy.

Mama, sestra, sesternice striedali novény so sľubmi, aby jej vynútili milosť. Ale Alexandrin stav sa zhoršoval; viac ráz jej vyslúžili posledné sviatosti.

Zvíjala sa od bolesti

S postupujúcim strácaním síl odmietla daromné zábavky, ktorými sa snažila krátiť si dni. Zacítila v sebe rásť lásku k modlitbe a túžbu zjednotiť sa s Ježišom.

Deň čo deň si vlastnoručne zapisovala svoje sebazaprenia. Spočívali v obetovaní celého dňa podľa jednotlivých potrieb. Svoju modlitbu rozšírila na farnosť a na národy až po kraj sveta.

„DAJ MI NA PERY ÚSMEV"

Modlila som sa zaňho

Diolinda si na jedných duchovných cvičeniach pre Máriine dcéry po poučení zvolila kazateľa exercícií za svojho duchovného vodcu. Bol to rehoľník, ktorý často kázal vo farnostiach arcidiecézy, páter Mariano Pinho, jezuita.

Za týchto okolností kňaz dostal prvé informácie o Alexandrine a prostredníctvom Diolindy ju poprosil o modlitby, pričom jej prisľúbil, že on sa bude modliť za ňu. Občas jej posielal nejaké obrázky.

O dva roky neskôr sa Alexandrina dozvedela, že páter Mariano ochorel. Táto správajú rozplakala.

Nato sa jej Diolinda opýtala:

„Prečo plačeš, keď ho ani nepoznáš?"

„Viem, že sa za mňa modlieval a ja som sa modlievala zaňho."

Šestnásteho augusta 1933 prišiel páter Mariano do Balasaru kázať tríduum; navštívil Alexandrinu, ktorá ho pri tejto príležitosti požiadala, aby ju duchovne viedol.

Rôntgenový snímok jednej duše

Takto sa začala častá korešpondencia medzi ňou a pátrom Mariánom.

Keď si človek prelistuje jej listy duchovnému vodcovi, hneď sa mu vynorí predstava, hoci len nejasná, fyzických bolestí, ktoré ju trápili a jej lásky k utrpeniu, obetovanému za záchranu hriešnikov.

Alexandrina odhaľovala svoje utrpenie iba svojmu duchovnému vodcovi a čiastočne Diolinde, ktorá bola jej dôverníčkou. Iným ľuďom nerozprávala nič. Jej mame zostala skrytá veľká časť vecí, ktoré sa diali v jej izbičke.

Odo dňa, kedy sa Alexandrina ponúkla za obeť, neustále opakovala túto modlitbu:

„Ježišu, daj mi na pery klamlivý úsmev, aby som mohla pred inými skrývať celé mučeníctvo svojej duše; stačí, keď ty sám poznáš moje utrpenie."

Finančný otras

V roku 1933 zažila jej rodina finančný otras. Sandrina si dobre pamätá tento dátum, pretože nešťastie sa udialo súčasne s obrovskou milosťou. Totiž s povolením, aby sa v jej izbičke celebrovala omša.

Odvtedy Pán rozmnožil svoje nežnosti, ale jej kríž urobil ťažším; prišli o biedne rodinné príjmy. Alexandrinina matka sa s prílišnou velkodušnosťou stala ručiteľkou niekoľkých biednych ľudí.

Prvé rozhovory

Medzitým začali prvé rozhovory Ježiša s Alexandrinou.

Bolo to v roku 1934, presnejšie dňa 6. a potom 8. septembra, kedy farár Alexandrine priniesol sv. prijímanie. Keď Alexandrina prijala Ježiša, cítila sa apatická, chladná, priam neschopná poďakovať sa mu. ,

„Ale dobrý Ježiš,“ píše vo svojom denníku, „nepozeral na moju nehodnosť a chlad. Zdalo sa mi, že ho počujem hovoriť.“

Zdalo sa mi, že Ježiš povedal: « Daj mi svoje ruky, pretože ich chcem pribiť klincami spolu so svojimi rukami; daj mi svoje nohy, pretože ich chcem pribiť klincami spolu so svojimi nohami; daj mi svoju hlavu, pretože ju chcem korunovať tŕním, ako to urobili mne; daj mi svoje srdce, pretože ho chcem prebodnúť kopijou, ako prebodli mne; zasväť mi svoje telo; ponúkni sa mi celá, pretože ťa chcem úple vlastniť. »

Neskôr don Umberto Pasquale, salezián, jej druhý duchovný vodca, požiadal Alexandrinu, aby sa mu zverila s tým, čo zvykla hovoriť Ježišovi vo svojom poďakovaní po prijímaní. Alexandrina sa usmiala a povedala: „Hovorím mu takto: Ježiš, daj mi zápal, daj mi lásku: lásku , ktorá ma spáli, lásku, ktorá ma zabije. Chcem žiť aj umrieť z lásky.“

Na túto modlitbu Ježiš odpovedal: « Áno, ty zomrieš z lásky, pretože žiješ z lásky. »