«ALEXANDRINA, CHCEM SA OD TEBA UČIŤ!»
(11)
Marec 2007
Vytrvalosť v modlitbe
hoci
bez síl a v zatemnenej Viere
Alexandrina vždy ostávala blízko Boha, i keď bola úplne bez síl k ústnej modlitbe a zápasiaca s pokušeniami proti Viere.
Zdalo sa jej, že nebola schopná modliť sa pre veľkosť svojich rozmanitých utrpení,
hoci v skutočnosti jej celé bytie bolo strávené modlitbou.
Čo moje úbohé telo vytrpelo počas týchto dní, vie iba Ježiš. Muky a bolesti duše, iba On im vie porozumieť.
Toto martýrium duše a tela brzdilo moju schopnosť modliť sa, byť schopnou rozjímať o Umučení Ježiša.
Predstavila som si Ho rýchlo na kríži a povedala som len:
Čo Ježiš vytrpel pre moju lásku! Trpel tak veľmi, že pre mňa zomrel. A ja budem mať odvahu odmietnuť niektorých málo trápení duše alebo tela?
Ach, nie, môj Ježišu! S tvojou milosťou neodmietnem nič: som tvoja obeť, noc aj deň. S (04-04-47)
Sotva som sa modlila za všetkých, kvôli mojim utrpeniam, môjmu bolestivému martýriu. Takmer som úplne zabudla na nebeské veci: povedala som Ježišovi a našej Nebeskej Matke, že toto nevyjadruje zmenšenie mojej lásky, ale ochotu trpieť(sme v roku 1954). S (19-02-54)
Moja ústna modlitba bola takmer neskutočná, ale môj duch, uprostred plameňa utrpenia sa neodtrhol od Ježiša, nezanechal utrpenie aby Mu obetoval nič zo svojej ničoty. S (24-02-50)
Prešla som večernou vigíliou: veľmi som trpela; nemohla som sa modliť.
Iba niekedy som dokázala vykríknuť. Ale vždy som bola blízko Ježiša a vždy som bola Jeho obeťou.
Moje srdce bolo v bolesti a úzkostiach lásky. S (07-11-53)
Mnoho krát sa jej duša vyjadruje týmto pohľadom:
Ó, ako veľmi trpí toto úbohé telo, ktoré nie je ani zdrapom!
Neviem a nemôžem hovoriť k môjmu dobrému Ježišovi a milovanej Nebeskej Matke: počúvam Ich, s nádejou, že môj vzhľad dáva a prosí od Nich všetko. Ach, ja úbohá! Aké je bolestivé žiť pre telo a pre dušu! S (06-04-51)
Mučená pochybnosťamio pravdách Viery, s veľmi pevnou vôľou, zakaždým opäť ožívaohňom svojej lásky k Ježišovi, vytrváva v opakovaní jej `Verím`, hoci bez istoty:
Mám strašné pokušenia prosti Viere: všetko sa mi zdá klamstvom.
“Verím vo Všemohúceho Boha Otca. Ježiš, verím v Teba; Ježiš, v Teba dôverujem!”
Som v rozzúrenom mori. V čiernych vlnách, kde bojujem za návrat do Neba. S (09-08-46)
- Ó, Ježišu, nevidím Ťa, ale chcem veriť, že si to Ty.
- Rozhovor viery, rozhovor bolesti a lásky, dcéra moja: je to čo ti Ježiš povedal. Áno, bez lásky, tvojho šialenstva lásky, by si nemohla byť obnovenou obeťou, nemohla by si trpieť a tak žiť Vieru bez cítenia. Dôveruj, dôveruj. S (16-04-54; pamätajme, že Alexandrina je obetovaná duša)
Môj život je bolesť a temnota, bez prerušenia jedinou chvíľkou. (…)
Celý ostatný život (duchovný) bol zmazaný, zomrel; dokonca v mene Ježiša a Nebeskej Matky! Nebo, požehnaná Vlasť, všetko bolo vymazané, všetko zmizlo. Zdá sa, že nejestvujú tieto sladké mená: Ježiš, naša Nebeská Matka, Nebo s božskou Trojicou ktorú som tak milovala, pre mňa zomreli. Cítila som to, ale nezastavilo ma to vykríknuť zo srdca a z duše: “Ježiš, Nebeská Matka, zachráňte ma, som vaša! Ó, Nebo, ó Nebo, príď mi na pomoc!”
Takto som volala pod váhou mojej bolesti.
A bez pocitu alebo počutia akejkoľvek útechy a radosti, skláňala som sa, aby som prijala kríž, a, ako vždy, opakovala som: “Ježišu, som Tvoja obeť.” S (16-08-46)
Súženie je také, že sa mi zdá, že celá moja bytosť je zničená.
Potom volám k Ježišovi, k tomu Ježišovi, ktorého, cítim, že som stratila, spolu s našou Nebeskou Matkou, k tomu Ježišovi, v ktorého, cítim, že neverím.
Preto, koľko krát, môj Bože, zdalo sa mi, že som stratila Vieru a už dlhšie neverím pravdy Svätej Cirkvi, ani vo večný život! Aj keď neverím v čokoľvek, vzývam Nebo v jeho sile. Vytrvávam v opakovaní “verím vo večný život!” S (14-01-55)
Pokračujem prechodom nocí vo vigílii; prekonávam niektoré noci, v ktorých spím pár minút, ak sa to čo robím dá nazvať “spánkom”.
Modlím sa, modlím, veľa hovorím s Nebom, bez prijímania útechy odtiaľ. Nebo je temnota, zem je temnota a vo mne je temnota.
Je to zápas, je to boj, žiť bez duše, žiť bez Viery.
Ó, môj Bože, môj Bože, nemám sprievodcu ani svetlo, ktoré by ma viedlo. Moje odovzdanie sa mi pripomína Tvoje.
Zápas je ťažký. Moje pocity skúšajú odmietnuť všetko ako: Boh, jestvovanie duše a večnosť.
Nútim sa modliť, akoby všetky tieto veci jestvovali. A moja úzkosť je nekonečná v dávaní sa Ježišovi, v dávaní sa dušiam. S (25-03-55)
Ale čo cíti duša, nezdieľa srdce: Alexandrina vytrváva v ovládaní sa vo Viere, I keď sa jej javí, že jej martýrium a jej boj proti neposlušnej prirodzenosti sú celkom zbytočné.
Verím, Bože môj, verím, hoci sa mi toto moje ”verím” javí vždy ako lož.
Opakovala som to dnes veľa krát! Veľa krát som volala Ježiša a našu Nebeskú Matku: Pozri na moje srdce a nie na moje pocity! Srdce neklame: všetko je pre Teba, pre duše.
Verím, verím! Spas ma, spas ma, Ježiš! S (15-04-55)
Chcem sa modliť, aby som sa spojila s Pánom, a nemôžem: zachovávam túto jednotu tak ako len môžem.
Obetujem Mu všetky tŕne, ktoré prichádzajú z tohoto smeru, alebo ktoré ma nachádzajú a spôsobujú mi krvácanie.
Ale ako, Pane, ako Ti obetujem čokoľvek, keď som tak neschopná? V temnote, v smrti a nado všetko, bez Viery?
Môj Bože, aká hrôza! S (01-07-55, tri mesiace pred smrťou).
